Výstavu Jozefa Jankoviča možno vždy považovať za vrcholnú udalosť. Taká bola aj prezentácia jeho tvorby v Danubiane. Patrí nesporne k najväčším postavám moderného slovenského umenia. Už v šesťdesiatych rokoch sa účasťou v hnutí Konfrontácie zaradil do čela avantgardného pohybu vo vtedajšom Československu. Za uplynulé polstoročie charakterom i významom svojej tvorby zaujal najvýznamnejšie miesto nielen na slovenskej výtvarnej scéne, ale prenikol aj do medzinárodného kontextu. Svojou tvorbou invenčne zasiahol do rozvoja takmer všetkých médií výtvarného umenia, od sochy a reliéfu cez kresbu, koláž, grafiku, šperk až po monumentálnu tvorbu i grafický dizajn, a ako pedagóg aj do výchovy mladej umeleckej generácie. Ikonografický model jeho tvorby – deformovaná figúra s hypertrofovanými končatinami – sa stal paradigmou moderného slovenského sochárstva. Pritom dokázal – pri presvedčivom zachovaní vnútornej kontinuity a identity vlastnej tvorby – prijímať nové podnety a aktualizovať jej charakter. Filozofia jeho tvorby, ktorou permanentne diagnostikoval a atakoval krízu minulého systému, vystavila jeho osobnosť i tvorbu stálym útokom vrchnosti a odsunu z oficiálnej scény. Vzťah umenia a skutočnosti dostal v tvorbe Jozefa Jankoviča nielen naliehavú, ale aj znepokojivú podobu, ktorá odráža stav vedomia i svedomia.
