SIKORA portret | Danubiana}

Človek konečne vie...

12. marec 2011 - 12. máj 2011

Kurátor: Katarína Bajcurová

Kto, alebo vernejšie čo, presvedčilo Rudolfa Sikoru, permanentného buriča, známeho nekompromisnosťou svojich umeleckých a občianskych postojov, prijať ponuku výstavy v Danubiane? Bola to predovšetkým vzrušujúca osobná výzva vstúpiť „tu a teraz“ do vzájomného tvorivého dialógu s maliarkou Ilonou Keserü, významnou osobnosťou maďarskej neo-avantgardy.
Veľký muž slovenského umenia, ktorý má za sebou úctyhodné dielo, veľké nielen rozsahom a mierkou, ale silou a originalitou výtvarného posolstva, tu po dvoch retrospektívach v pražskej Národnej galérii (2006) a Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2008) predstavuje „fragment“ z tvorby zodpovedajúci skôr žánru „výberu z diela“. Je zaostrený na niekoľko kľúčových problémov jeho tvorby od 70. rokov minulého storočia po súčasnosť: hlavne ekológiu, kozmológiu, spoločenský aktivizmus, ale prináša aj niekoľko nových prác, ktoré majú v Danubiane svoju premiéru. A ako to uňho býva zvykom, výstavu koncipuje ako komplexné a jedinečné dielo tvorené na mieru daného priestoru. Ukazuje predovšetkým procesuálnu jednotu jeho obrazovej vízie, alebo inak povedané, „vnútorného vesmíru“, putovanie, premeny a sedimentácie energií vtelených do charakteristických motívov a znakov.
Sikorovmu svetu nikdy nebolo možné uprieť istú mieru pátosu – hoci ho vždy vyrovnával úspornosťou, stried¬mosťou vizuálneho vyjadrenia – a etický apel. Zdá sa, že dnes sa v autorových úvahách o sebe, človeku, spo¬ločnosti, ľudstve a vesmíre objavuje čoraz viac odstupu, otázok, stemnenia i zneistenia. Hoci je Sikorovo gesto umelca – stvoriteľa stále nabité neskrotnou energiou a „medziplanetárnym“ rozmachom, človek – pozemšťan v ňom neustále pochybuje, neprestáva premýšľať o zmysle (konci?) našej cesty. Čo vlastne vie...

Katarína Bajcurová

Biografia

Rudolf Sikora sa narodil 17. 4. 1946 v Žiline. Od začiatku 70. rokov 20. storočia patrí k najautentickejším postavám slovenského výtvarného umenia, počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej – alternatívnej umeleckej scéne. Z jeho iniciatívy sa 19. 11. 1970 na Tehelnej ul. 32 v Bratislave uskutočnil 1. otvorený ateliér, ktorý predznamenal nástup silnej generácie konceptuálne orientovaných tvorcov, i stretnutie v UBS 19. 11. 1989 vedúce k založeniu hnutia Verejnosť proti násiliu; na krátky čas aktívne vstúpil aj do politiky, ktorú dodnes so zápalom (a kriticky) komentuje; spoluzakladateľ skupiny Syzýgia (1988). Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969, prof. Dezider Milly, Peter Matejka), kde v rokoch 1990 – 2004 pôsobil ako profesor na katedre maliarstva. V pedagogickej činnosti pokračuje na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Žije v Bratislave.