Rodina a priatelia

Karl Prantl
4. január 2013 do 17. marec 2013
Kurátor: 
Eva Trojanová
Michal Uher

Sochy by mali zapustiť korene

Rakúsky sochár Karl Prantl považoval kameň za súčasť prírody. Preto by sa sochy vytvorené z kameňa mali stať neoddeliteľnou súčasťou prírody, lebo ony vlastne sú prírodou samou. Týmto krédom je predchnutá celá umelcova tvorba a z neho sa odvíja jej charakter a jeho sochárske aktivity. Prantl poznal kameň dôverne, poznal všetky jeho podoby, formy, kvality, štruktúry – zžil sa s ním. Iba tak mohol preniknúť do jeho vnútorného života, odhaliť jeho magickú schopnosť a silu meditácie. Vnímal ho ako komplexnú hmotu, ktorá má svoj „vlastný život“, preto ho rešpektoval a vo svojom tvorivom procese vychádzal z jeho daností a vlastností. Nepoužíval kameň ako prostriedok na zobrazovanie vonkajšieho sveta, odhaľoval ten jeho vlastný.
Hľadal a nachádzal súhrn svojich predstáv a možností kameňa, vychádzal z nich, akoby sa im podriadil, ale len zdanlivo, lebo tým upresňoval aj jasnosť svojich predstáv a cieľov. „Počas osekávania kameňa objavuješ ducha tohto materiálu a jeho mimoriadne vlastnosti.“ (Brancusi). Karl Prantl objavoval meditačné schopnosti kameňa. To je pôsobenie, ktoré chcel svojou tvorbou dosiahnuť – prepojenie materiálneho a duchovného. Môže nám to pripomenúť archaické kultové obrady, kde sa odohrávali rituály animizmu. Tam sa ešte pred formovaním konkrétnych božstiev objavovali kultové kamene, stély, stĺpy a brány ako miesta na koncentráciu duchovných síl. Kameň tieto svoje schopnosti prenášal dejinami a odovzdal svoju energiu tým, ktorí chceli a boli schopní ju obnažiť. V histórii to boli silní jedinci (alebo obdobia), od egyptských sfíng až po Brancusiho.
Meditatívne kamene ako súčasť voľnej krajiny odkrývajú paralelný aspekt Prantlovho filozofického založenia a spôsobu uvažovania, ktorý sa hmatateľne premietol do myšlienky sochárskeho sympózia. Cez kameň smeroval k slobodnému mysleniu, k uvoľneniu od zväzujúcich regúl, tlakov, obmedzení a zákazov, takých typických pre vtedajší rozdelený svet. Dospel tak k novej koncepcii sochy v prírodnom prostredí, vo voľnej krajine. „Sympózium európskych sochárov“, ktoré založil v roku 1959 v starom rímskom kameňolome v St. Margarethen, sledovalo myšlienku spojenia sochárov z rôznych krajín bez ohľadu na kultúrne, ideové či iné rozdiely na základe slobodnej tvorby a slobodného myslenia. Odvtedy sa sympoziálna myšlienka šírila a začali vznikať sympóziá po celom svete.
Pre umelcov spoza „železnej opony“ to bola jedinečná príležitosť pracovať a prezentovať svoju tvorbu v európskom kontexte. Odvtedy sa datujú silné priateľstvá Karla Prantla najmä s českými a slovenskými umelcami. Vďaka umelcovej účasti na sochárskom sympóziu vo Vyšných Ružbachoch r. 1965 máme v tomto areáli jeden z jeho vynikajúcich kameňov „Volanie“.
Prvé sochy určené na meditáciu vznikli už v roku 1956, keď sa sformoval základný tvar jedného typu skulptúr: kváder s valcovým prienikom v strede. Prantl zásadne pracoval so základnými archetypálnymi formami – kvádrom, hranolom, či guľou, ktoré komponoval prevažne vo vertikálach alebo horizontálach. Pri zachovaní blokovitosti kameňa má Prantlova práca s priestorom špecifickú podobu. Vychádza zo vzťahu, z komunikácie sochy s okolím, viac meditačným než fyzickým. Fyzický priestorový prienik nastáva v kameňoch s valcovými perforáciami, kde sa priestor vymedzuje voči hmote. Pre Prantla je vzťah hmoty a priestoru prvoradý, najmä priestor otvorený v ktorom má hmota svoje prirodzené miesto. Z toho vyplýva aj veľmi sofistikovaná komunikácia s priestorom u väčšiny diel iba minimálnym opracovaním a členením povrchu. Najčastejšie sú povrchy kameňov jemné bez stôp po nástrojoch, ľahko zvlnené a do hladka vyleštené. Akoby sa ich umelec iba zľahka dotýkal rukou, hladil ich povrch, ktorý podliehal jeho dotykom. Inokedy povrch kameňa člení guľkovitými priehlbinami a vypuklinami, umiestňuje ich buď pravidelne, rytmicky, alebo v nepravidelných zoskupeniach. Na mnohých kameňoch ponecháva stopy po opracovaní, hrubšie štruktúrovaný povrch, zdôrazňujúc tak prírodný pôvod materiálu. Diferencovaná práca opracovania povrchu kameňa smeruje k otvoreniu rôznych možností svetelných reakcií a vibrácií. Výsledky svetelných účinkov, komunikácia svetla s povrchom kameňa tvorí špecifický priestorový vizuálny vnem, ktorý patrí do komplexu meditatívneho pôsobenia skulptúr.
Motívy k mnohým „meditačným kameňom“ podnietila náboženská symbolika – ruženec, kríž, oltár, krížová cesta. Tieto motívy sa obmieňajú a ich konkrétne spracovanie smeruje akoby mimo témy, stáva sa znakovou stopou, ktorá stráca svoju pôvodnú konotáciu a záleží na vnímateľovi, ako ich prijíma.
Ústrednú časť tejto výstavy tvorí súbor štrnástich amazonitových platní „Krížová cesta“, ako symbol ľudského utrpenia. Na túto tému Prantl vytvoril niekoľko opusov, z nich najznámejšia je Norimberská, do ktorej zakomponoval kamene opracované väzňami z koncentračných táborov. Sakrálnu tému tak posunul do profánnych súvislostí. Je výnimočná z viacerých aspektov: je určená na dotyk nôh, na bezprostredné nielen duchovné, ale aj fyzické vnímanie – ako komplexný zážitok. Kým predchádzajúce sú verejne sprístupnené (kostoly, mestské priestory), tento súbor má svoje miesto v krajine pri umelcovom ateliéri v Pöttschingu a v Danubiane má svoju svetovú premiéru. Výstavu dotvára výber interiérových „meditačných kameňov“ a jemné lineárne kresby.

Maliarka Uta Peyrer-Prantl (1939) sa venuje maľbe ako abstraktnému fenoménu. Preniká do podstaty farby analytickým spôsobom, prehodnocujúc postupy pointilizmu. Zvolila monoprincíp rozostrených zväčšenín bodov a kruhov, ktoré majú tendenciu dostredivej (odstredivej) cirkulácie, takže sa analýza farby spája s časopriestorovým vektorom. Výsledkom sú magicky pôsobiace obrazy, ktoré vedú vnímateľa do mimoskúsenostných astrálnych súvislostí.

Katarína Prantl (1958) absolvovala AVU vo Viedni (prof. M. Weiler a A. Rainer). V koncepcii jej tvorby rezonuje tradícia expresívnej a gestickej maľby. Charakterizuje ju vyhranený zmysel pre prácu s farbou tón v tóne, najmä odstupňovanie červených a zelených a syntéza štetcovej práce s plochou a lineárnym gestom. Jej plátna pôsobia ako druh poézie v obrazoch.

Rodina Karla Prantla iniciovala prizvať na výstavu umelcových najbližších priateľov V. Boštíka, T. Husára, M. Chlupáča, A. Klimu, T. Klimovú, E. Kmentovú, V. Kraicovú, Z. Palcra, S. Retfalvyho, A. Rudavského, J. Seiferta, B. von Sartory, Z. Sekala, A. Šimotovú, M. Uhra, R. Uhra a O. Zoubka.