ORIT HOFSHI: PREKROČENIE

24. marec 2017 do 28. máj 2017

Filozof Immanuel Kant sa zaoberá otázkou vzdialenosti pri definovaní pojmu „vznešena“. Podľa Kanta je vznešené nekonečná vzdialenosť od ideálu harmónie prírodných a ľudských zákonov. Základom vznešena je konfrontácia s vyššími silami, ktoré hrozia, že jedinca pohltia. V romantizme bol pocit vznešena opisovaný ako reakcia na prírodu a jej tajomné sily, ktoré ohrozujú integritu a nezávislosť subjektu. Význam „vznešena“ podkopáva podmaňovanie si prírody a jej komercializácia v modernej dobe, ako aj jej začlenenie do globálneho konzumného spôsobu života v ére postmodernizmu. Tieto trendy podkopávajú dialektiku autonómneho subjektu, ktorý stojí pred nepostihnuteľným „iným“.
Centrom záujmu Orit Hofshiovej je ľudská existencia, ktorú skúma v kontexte minulosti aj prítomnosti, pričom spochybňuje miesto a význam človeka vo svete ako súčasti daného sociálno-politického usporiadania, ale aj vo vesmíre. Aktuálna výstava Crossing (Prechod) je pokračovaním jej skúmania chronológie, bytia a viditeľných stôp existencie. Autorku upútal ľudský vývoj v danom prostredí, existencia spoločenstiev v širšom spoločenskom a politickom zmysle. Zaoberá sa síce krátkou, ale predsa subjektívne vnímanou existenciou jednotlivca v rámci búrlivého spoločenského diania.
Monumentálne diela Crossing (Prekročenie) a Chronicle (Kronika), ktoré sú zavesené oproti sebe, zobrazujú dávne novoromantické krajiny. Inštaláciu dopĺňa vysoká konštrukcia umiestnená na vzdialenom konci výstavných priestorov a úzka drevená plošina, respektíve ulička v strede.
V jej dielach sa vzájomne prepletajú prírodné a deštruktívne sily. Sily „vznešeného“ narážajú na prírodné i na ľudské katastrofy. Realizmus sa tu prelína s expresionizmom, čím vzniká krajina, ktorá je skôr hrozivá a znepokojujúca než idylická. Ako hovorí sama autorka: „Snažím sa zobraziť ľudstvo spôsobom, ktorý by obohatil pozorovanie samého seba v širšom kontexte, čiže vo vzťahu k bezprostrednému okoliu aj celkovému prostrediu. Vyžaduje si to značnú dávku skromnosti a pokory plne pochopiť niekoho stav, miesto a úlohu vo svetle príslušných vzťahov s ostatnými a so svetom, ktorý nás obklopuje.“
Hofshiová vo svojich dielach udržiava permanentný dialóg medzi postavami a prostredím, do ktorého sú umiestnené. Postavy pôsobia súčasne, ale zároveň akoby boli odtrhnuté od okolitej krajiny. Ich usporiadanie vyjadruje pocit očakávania, zdôraznený pocitom akejsi bezúčelnej prítomnosti.
Dielam pridávajú expresívnosť aj samotné rozmery. Postavy umiestnené v krajine majú znaky ľudskej aktivity, no žiadne jasne rozpoznateľné charakteristiky. Pôsobia, akoby už prešli hodný kus cesty, ale ich ciele či zmysel existencie ostávajú nejasné. Celok diváka pohlcuje a nabáda ho k osobným interpretáciám. Diela pozostávajú z papiera, vyrezávaných drevených panelov a drevorytov používaných pri tlači, ktoré sú tu vystavené ako plnohodnotné umelecké diela.
Jej znepokojivé pohľady na ruiny a nehostinné krajiny sú reakciou na prírodné sily, i na dôsledky vojny a samotného času. Prostredníctvom svojich diel hľadá spoločné črty skúseností, ktoré prekračujú akýkoľvek nacionalizmus či sektárstvo. Juxtapozície zbúraných múrov a nových základov sa dajú čítať ako univerzálne symboly straty, neprítomnosti a neľahkej úlohy nájsť vlastné miesto v rozbitom svete, pričom dôraz sa kladie na archetypálne aspekty ľudských podmienok. Zameraním sa na všeobecné rozšírenie násilia a vykorenenia umelkyňa zdôrazňuje potrebu zamyslenia sa, vytrvania a pochopenia.