Dialóg

Bahram Hajou
19. január 2013 do 17. marec 2013
Kurátor: 
Eva Trojanová

Koncepcia figuratívnej maľby ako spôsobu obrazového vyjadrenia sa prehodnocovala a transformovala prakticky celé dvadsiate storočie (zintenzívnenie sledujeme v posledných desaťročiach najmä od popartu, novej figurácie cez formy postmodernizmu), a ani po predpovediach svojho zániku (tak ako maľby samej) nestratila opodstatnenie a nachádza nové podoby výtvarnej reči. Forma a farba ako skutočné nástroje expresívneho jazyka cez figúru zdôraznili jej pozíciu v celkovej štruktúre obrazu.

Postmoderná vlna, ktorá doznievala v osemdesiatych rokoch, zasiahla tvorbu Bahrama Hajou práve v počiatočnom formujúcom sa štádiu a do istej miery podnietila jej smerovanie.
Jeho situácia z ľudskej i umeleckej stránky nebola jednoduchá. Ako umelec kurdského pôvodu naturalizovaný v Nemecku sa musel etablovať nielen na nové životné podmienky, ale čo bolo pravdepodobne zložitejšie, ako umelec musel prekonať spoločenské a kultúrne bariéry a nástrahy života v izolácii. Vyše dvadsaťročie umeleckej cesty, ktorú prekonal, a dielo, aké vytvoril, dokladá, že si ako človek i umelec dokázal vybudovať novú identitu bez straty svojej autenticity.
Takmer výlučnou témou jeho obrazov je figúra, hoci môžeme zaznamenať v jednotlivých fázach abstraktné i krajinárske extempore. Bola to pravdepodobne i umelcova vnútorná spriaznenosť s figúrou a jej expresívnou koncepciou, čo vytvorilo predispozíciu otvorene prijať a transformovať podnety tradície západnej moderny a postmoderny práve v jej expresionistickej línii. Na rozdiel od mnohých menovitých štýlov, ktoré pracujú s figúrou, sa Bahram Hajou nepoddáva nejakému konkrétnemu poriadku, nepodlieha vplyvom zvonka, aj keď sa identifikuje s figuráciou. V prvom rade je to, čo a ako robí prejavom jeho vlastnej maliarskej existencie a presvedčenia.
Umelec vníma figúru ako výraz esencie drámy ľudského života. Táto dráma však nespočíva v dynamike pohybov, v extrémnej deformácii tela a údov, ani vo výbušnej a spektakulárnej obrazovosti, či naopak v presnej transkripcii reálnych prvkov. Dráma jeho obrazov vychádza zvnútra.
Bahram Hajou síce zobrazuje figúry čiastočne redukované i deformované, ale len pokiaľ slúžia na vyjadrenie intenzity expresívneho obsahu. Pôsobenie formálnych prvkov zosilňuje vnútorný kontext s filozofickými ideami z viacerých oblastí (existencializmus, psychológia, sloboda, komunikácia a i.).
Takmer monotematické sústredenie sa na figúru a spôsob jej spracovania sú umelcovou voľbou, ktorou otvára jednu z (ne)možností hľadania cesty k dialógu. Prekonať vzdialenosti psychických bariér je však často iba otázkou zmierenia sa.
Pohľad Bahrama Hajou, pôvodne zameraný na oblasť subkultúry i na ľudí sociálne vyčlenených na okraj spoločnosti, sa postupne presúva do intímnej sféry vzťahov muža a ženy. Jeho obrazy sú komponované z jednej až troch figúr, ktoré vytvárajú rôzne vzťahy a druhy komunikácie. Najviac v nich rezonujú myšlienky odchodov, osamelosti a opustenosti, konfliktov a márnych snáh o návrat a zmierenie. Pozície figúr sú zachytené a fixované v strnulom pohybe, akoby okom fotokamery, a my sa pozeráme s ním. Postavy odchádzajú z obrazu, obracajú sa chrbtom, majú sklonené hlavy a pokiaľ zobrazuje tvár, tak s výraznými svietiacimi očami či ústami. Dôležitou súčasťou existenciálnej atmosféry je obrazový priestor. Priestor, ktorým je väčšinou sivé pozadie podčiarkujúce odchod do prázdna, stratu reálnych súradníc pre(ne)existenciu bytosti. Do komplexu spolupôsobiacich prvkov, ktoré tvoria jedinečnosť výrazu, patrí farba. V zásade je rovnako striedma ako ostatné vyjadrovacie prostriedky. Umelec dokáže s mimoriadnym maliarskym citom pracovať s nuansami sivých sivobielych, bielych a čiernych, ktoré často podkladá kresbou. Modrú, červenú, zelenú používa ako lokálny akcent, ktorý v obrazovej štruktúre vyvažuje kompozíciu, a pritom má svoj psychologizujúci účinok.
Obrazy Bahrama Hajou zaujmú na prvý pohľad nesmierne presvedčivou silou výrazu a vnútorným nasadením. Je to maľba o mnohom v jednoduchosti, o bohatom vnútornom citovom svete osamelého jedinca, o izolácii a odcudzení a pritom o túžbe po láske a porozumení. Tvorba Bahama Hajou je významným príkladom prelínania rôznych kultúrnych, etnických, spoločenských i názorových odlišností do nových kontextov multikulturálnej symbiózy.