Človek konečne vie...

Rudolf Sikora
12. marec 2011 do 12. jún 2011

Od začiatku sedemdesiatych rokov Rudolf Sikora (1946) vysoko prečnieval originalitou svojho výtvarného myslenia na domácej scéne do medzinárodného kontextu. Jeho záujem o „stav sveta“ podnes tvorí vnútorný základ jeho tvorby. Bol známy svojimi mnohými ekologickými aktivitami a na dianie na tejto planéte i okolo seba sa pozeral cez vesmír, ktorý mu slúžil ako „obrovské nekonečné (alebo) konečné pozadie, pred ktorým môžem rozvíjať môj pozemský postoj k ľudskému snaženiu“. Fungovanie ľudskej spoločnosti – jej pôsobenie na pozemské dianie i prostredie vnímal s nadhľadom, neutápal sa v lokálnych problémoch, ale sa snažil „dovidieť ďalej ako na okraj mesta“. Jeho tvorivý prístup k týmto témam odmietal tradičné výtvarné formy a presadzoval umenie akcie a konceptuálne projekty.
Tento globálny pohľad – vidieť ďalej a viac – sa rokmi prehĺbil. To, čo bolo v minulosti v jeho tvorbe konkretizované v symboloch – niektoré cykly, napr. Topografie, Rezy civilizáciou, Habitaty, Otázniky či výkričníky, alebo Von z mesta, sa časom transformuje do syntetizujúcej podoby. Odvíja sa to od procesu Sikorovho myslenia – premýšľania o jestvovaní. A tým sa mení aj uhol pohľadu. Stav sveta už nevidí cez „satelit vesmíru“ v pozemsko-vesmírnej konfrontácii.
Tento nový proces signalizujú prvé pyramídy a následne mohyly či hroby – Ukrižované mohyly, Hroby suprematistov, Hroby pre Maleviča a i.
Futurizmus, ktorý dal spolu s kubizmom do pohybu aj Malevičove idey suprematizmu – nebol iba dynamizovaným časovým prvkom, ale bol ideou budúcnosti, napriek tomu, že Malevič svojím elementarizmom dospel k bodu nula. Pritom Sikorova idea rozpadu vyplývajúca z cyklu pyramíd a hrobov vytvára s bodom nula zvláštny kontext. Vnútorné prepojenie Sikorových interpretácií či parafráz nie je prvotne otázkou interpretácie formy, ale všeobecne formulovaním otázky o povahe budúcnosti. Prepojenie tvorby so spoločenským dianím si nemožno zamieňať s deskriptívnosťou skúseností a ich formálnym zobrazením. Ak Sikora vidí v objektoch budúcnosť ako čierny múr, alebo čiernu dieru, môžeme to kvalifikovať ako pesimizmus, alebo ako inú formu výkričníka. Pretože príliš často sme kričali vpred a v skutočnosti sme šli dozadu. Inak, budúcnosť totiž nebola tam, kam sme kráčali, ale úplne niekde inde.
Uvedené otázky a problémy Sikora nastoľuje brilantnou polemikou s modernou a postmodernou aj v poslednom období, z ktorého pochádzajú prezentované diela. Nosným objektom výstavy bola parafráza Malevičovho Čierneho štvorca premietnutá do čiernej kocky Väzenie pre Maleviča so zamrežovanými priehľadmi. Vnútri rozohral Sikora spektakulárnu virtuálnu hru pomocou zrkadiel, ktorá súčasne vyjadruje vzdialenosť Malevičovej „utópie“ od súčasného virtuálneho sveta.
Rudolf Sikora, považovaný za základnú osobnosť konceptuálneho umenia, z ktorého princípov jeho tvorba aj vychádza, sa však neodvrátil od estetiky obrazu a jej vizuálneho pôsobenia.