Dostavba Danubiany

Moje spomienky na prvé stretnutie s Danubianou sú hmlisté. Bolo to pred 12 rokmi, krátko po skončení univerzity, keď Vincent Polakovič prvý raz prekročil prah ateliéru Petra Žalmana, kde som vtedy pracoval ako čerstvý absolvent. V ateliéri vládol čulý ruch a aktivita, Peter sa vždy usiloval o vyváženosť. Pragmatické projekty bytoviek, rekonštrukcie, ale aj spolupráca s umelcami, urbanizmus, interiér. Pravidelne dávkované injekcie kreativity a uvoľnenia vo forme súťaží – na novú radnicu, pamätník, námestie, univerzitu, mesto. Práca na Danubiane bola integrálnou súčasťou života v ateliéri Žalman po celý čas môjho tamojšieho pôsobenia. Zhodou okolností len dva mesiace po jej slávnostnom otvorení sme sa s manželkou na jeseň roku 2000 vybrali za novými výzvami do vtedy prosperujúceho Írska. Ešte som netušil, že po ôsmich rokoch sa príbeh Danubiany opäť stane súčasťou môjho profesionálneho života.

Na prvej vernisáži po našom návrate na Slovensko 6. septembra 2008 (výstava True Colours Petra Pollága) sa so mnou pri náhodnom stretnutí pod Dunajskými krídlami Vincent Polakovič podelil o úvahy týkajúce sa ďalšej budúcnosti Danubiany a potreby rozšírenia expozičných priestorov na účely umiestnenia trvalej expozície medzinárodného, holandského a slovenského umenia. V priebehu akademického roku 2008/2009 sa z iniciatívy Gerarda Meulensteena projekt rozšírenia Danubiany stal predmetom semestrálnych prác desiatich študentov z TU Eindhoven a rovnakého počtu poslucháčov architektúry z STU Bratislava. Holandskí študenti počas svojho pobytu v Bratislave navštívili školu architektúry i ateliér Petra Žalmana, kde sme im spoločne odpovedali na ich otázky, týkajúce sa výstavby Danubiany. Študenti získali množstvo podnetov vo forme osobných zážitkov, fotografií a skíc a po návrate domov sa pustili naplno do práce.
Entuziazmus študentov sa pretavil do konkrétnych návrhov, všetky sa vyznačovali pozoruhodnou mierou kreativity a detailu. Výsledky prác študentov boli prezentované na dvojdňovom workshope, ktorý sa konal na prelome augusta a septembra 2009 v Danubiane za účasti študentov z Eindhovenu, prof. Ir. J. Posta, holandských architektov-pedagógov a riaditeľa múzea Twentse Welle z Enschede. Za slovenskú stranu sa okrem mňa zúčastnil architekt Peter Žalman a riaditeľ závodu Dunaj, SVP, š. p., Dušan Krajči. Prvý deň workshopu bol venovaný prezentáciám jednotlivých študentských prác, každá z nich ponúkla originálny recept na riešenie nedostatku výstavných priestorov v Danubiane. Napriek rôznorodosti predložených návrhov sa ku koncu prvého dňa podarilo stanoviť dva alternatívne koncepty, ktoré boli počas druhého dňa rozpracované dvoma pracovnými skupinami.
Prvý prístup bol založený na zachovaní singularity hmoty Danubiany pri podstatnom zväčšení mierky – nové expozície boli navrhované formou nadstavby a obstavania archy. V našej skupine sme rozpracovali druhý koncept, v ktorom sú nové priestory radené lineárne pozdĺž SV brehu pod zjednocujúcou strechou, pri zachovaní proporcie a dominantnosti Danubiany. Tento koncept získal konečnú podporu Gerarda Meulensteena, okrem iného aj pre minimálne zásahy do jestvujúcej budovy pri zachovaní možnosti jej fungovania počas realizácie nových pavilónov.
Začiatkom novembra 2009 som na Gerardovo pozvanie absolvoval návštevu Eindhovenu a bol som poctený poverením rozpracovať koncept rozšírenia Danubiany do konkrétnej podoby. Počas početných stretnutí a debát s Vincentom a Gerardom a konzultácií s prof. Ir. J. Postom sme krok za krokom dotvárali priestorový a komunikačný diagram expozícií a pridružených funkcií tak, aby bola naplnená základná požiadavka: vytvoriť priestory na umiestnenie exponátov trvalej zbierky holandského, slovenského a medzinárodného moderného výtvarného umenia.
Tvaroslovie nových pavilónov je metaforou vody a všadeprítomnej rieky, ktorá nekompromisne ovláda celé okolie a určuje jeho charakter. Strecha ako vodná hladina, jemne sa vlniaca, lemujúca brehy, obtekajúca archu je pre návštevníkov zdrojom orientácie, Ariadninou niťou aj priestorom na „surfovanie“ – strecha je zároveň pokračovaním a rozšírením sochárskeho parku. Pod strechou voľne usporiadané výstavné pavilóny evokujú premenlivú krajinu riečneho dna (štrk, balvany, vraky, vegetáciu).
Súčasťou nových zásahov bude aj zveľadenie parkovacích plôch, rozšírenie Art Shopu, nová kaviareň a depozity. Veľkou ambíciou v ďalšej fáze je vybudovanie nového prístavného móla na dunajskej strane, s cieľom využiť potenciál výletných lodí premávajúcich medzi Viedňou a Budapešťou.

Ján Kukula