Vladimír Popovič aj napriek tomu, že vyše polstoročia stojí v popredí slovenskej výtvarnej scény, bráni sa pátosu veľkých gest a nehrozí mu skamenieť na piedestále dejín umenia. Jeho bibliografia a samotná tvorba ho tam raz dovedú, ale Popovič po tejto ceste ešte stále kráča ako tulák či zamilovaný mladík. Dnes ako včera či zajtra, s ostrým, nezameniteľným uhlom pohľadu.

Ani teraz svojich divákov nesklame. Neúnavný hľadač zázrakov v ľudskom živote, mystifikátor, maliar a "obchodník s dažďom" nás v exkluzívnej Danubiane prevedie posledným desaťročím svojej tvorby. Preletíme nad svetom GLOBALIZÁCIE a UNIFIKÁCIE, ktoré menia hierarchiu Hodnôt, a zdá sa, aj poetiku Popovičových obrazov.

Výstavu tvoria jeho "fetiše šťastného života" v ostrých prestrihoch s "poéziou ulice". Všetko ste už niekde videli: na plagátoch, v reklame, titulkoch novín, TV komentároch, na uliciach... Presne tak, ako hovorí sám autor: " Žijem medzi kontajnerom a recepciou. Všetko sa odohráva medzi kontajnerom a recepciou."

Vladimír Popovič sa narodil v roku 1939 na východnom Slovensku (Vysoká nad Uhom), detstvo prežil na Zamagurí a na Spiši. Keď končil štúdium v Bratislave (Prahe), stále boli "zlaté šesťdesiate", a mohol robiť papierové krkváže, asambláže aj akcie – papier bol už akceptovaný ako rovnocenný tvorivý materiál. Mohol sa vybúriť na výtvarnom výsledku filmu Slávnosť v botanickej záhrade s Elom Havettom, režijne viesť "divadlo obrazov" a večery poézie s mladými básnikmi a presadzovať nerozlučné spojenie slova, obrazu a hudby. Po 70. rokoch, ktoré šťastne prekonal vďaka výbušnej gestickej maľbe, prišlo orwelovské obdobie 80. rokov sivej maľby "betónových sonát" a zlostných ironických kresieb, vyrytých do pasty.

Po roku 1989 je teóriou objavený a uznaný. Ako maliar, pozvaný učiť na VŠVU v Bratislave, viedol multimediálny ateliér sedemnásť rokov. Žije a pracuje v Bratislave. Jeho obrazy sú v domácich i v zahraničných galériách a v súkromných zbierkach.